Yetinovo

Keď sa mi raz podarí nájsť zmysel svojho života, tak to určite oslávim. Život robí zázraky a prekvapenia, tak aj ja sa tentokrát nechám prekvapiť.

Všade navôkol sa rozprestiera čierno-čierna tma zahalená jemnou hmlou. Ledva si vidím na koniec nosu. Počujem tajuplné zvuky noci, na ktoré som si už zvykla za tie roky strávené v tomto lese, a preto sa nebojím. Pohybujem sa tu úplne hladko, poznám tu každý jeden strom, kameň, konár a list spadnutý na zemi. Poznám každú jednu cestičku, ktorá sa prediera hustým lesom. Neexistuje tu nič nové, je to veľmi pokojný les. Veľmi málo ľudí tadiaľto chodí, takmer nikto.  Roky sa tu nič nestalo, nezmenilo. Príroda ostala nedotknutá a otvorená všetkým mojim myšlienkam...

"Fraaw," výkrik sa rozliehal lesom a prerážal ticho tak hlasno, až som sa neubránila prudkému trhnutiu tela. Ostala som zamrazená stáť na mieste a srdce sa mi rozbúchalo ako nikdy. Bol to zvuk, ktorý som nikdy nepočula. Nie tu, v mojom lese.

Ostalo ticho. Znova. Ako keby sa nič nestalo. No ja som sa nedokázala tváriť, akoby sa nič nestalo. Cítila som ako sa mi okolo tela obmotávajú čiatočky neistoty a strachu, ktoré vo mne vyvolal ten záhadný zvuk. Vedela som, že v mojom lese sa pohybuje niečo, čo moje oči v živote nezazreli. Bol to nepríjemný zvuk, hlasný a škrekľavý. Najradšej by som naň ani nemyslela, ale to sa nedá. Všetky moje myšlienky sa točia len okolo toho zvuku. Vžedy, keď si naň spomeniem, tak sa mi vyhodia zimomriavky.

Úplne som zabudla, že som ostala stáť na mieste. Opatrne som sa pohla ďalej s obavami, čo bude nasledovať. Veď by som sa nemala čoho báť, predsa les je plný mojich priateľov, ktorí mi už viackrát pomohli, keď som bola v nebezpečenstve alebo som potrebovala radu či pomoc. No aj keď somsa veľmi bála, mala som taký zvláštny pocit. akoby to nebolo až také veľké nebezpečenstvo pre mňa. Mala som pocit, akoby ma niečo ťahalo za tým zvukom. Akoby tam niekto alebo niečo potrebovalo moju pomoc. Akoby ma niekto ovládal myšlienkami. No nakoniec ma strach premohol.

Poobzerala som sa okolo seba, aj keď som v tej tme nič nevidela, uvedomila som si, že som tam úplne sama. Sama, bez akejkoľvek pomoci napospas niečomu divému, zlému.

V myšlienkach sa mi objavila len jediná predstava. Ako sa môj výkrik tlmený hmlou rozlieha po lese, prediera sa tichom, prázdnotou a tmou.

Nechápem to. Žijem tu už celú večnosť a doteraz som nepocítila strach. Ani som nevedela, čo pojem strach znamená. A teraz? Aj keď som ho nikdy nezažila, bola som si úplne istá, že cit, ktorý teraz prežívam, je strach. Strach z niečoho, čo si neviem predstaviť. Ani som si to nechcela predstaviť. Nikdy sa s tým niečím nechcem stretnúť. Nikdy. Bojím sa. Bojím sa a neviem, čo mám robiť. Bojím sa pohnúť ďalej, bojím sa vrátiť. Na mieste nemôžem ostať, lebo tu ma nič nezachráni. Nemám sa kde schovať, nemám kde utiecť.

Urobila som pár neistých krokov, ktoré som ani nechcela urobiť. Niešo ma nútilo kráčať ďalej, pohnúť sa z toho strašného miesta. Bol to asi môj strach. 

Vedela som, že asi za hodinu chôdze sa dostanem do krajiny previsov a skál. Vedela som, že tam určite nájdem svoje útočisko.

Ale čo ak sa tam aj ten tvor skrýva? Čo ak vojdem do jaskyne, kde sa bude nachádzať aj on? Čo ak tam bude niekde na mňa čakať, pozorovať ma, a potom na mňa zautočí? Čo ak...

Nie! Musela som zahnať svoje myšlineky, čo všetko by sa mohlo stať. Musím byť silná a presať sa báť. Musím nájsť svoju stratenú rozvahu, musím zozbierať všetku svoju silu, čo je vo mne. Nemôžem sa len tak vzdať a poddať sa strachu. 

Po chvíli som začala cítiť, ako sa mi vracia sila. Ako som sa naplnila odvahou.

Zdvihla som hlavu, zhlboka som sa nadýchla a vykročila som. Cítila som sa istejšie, sebavedomejšie a vyrovnanejšie. Strach a nesitota pomaly opadla. Vedela som, že sa mi nič nemôže stať.

Pozrela som hore a videla som, ako sa slnečné lúče predierajú hustým lístím a ihličím. Tmavá zamračená oblaha opadla. Prichádza deň a s tým aj nový začiatok. Mala som pocit, že všetko zvládnem. Prekonám všetky nástrahy, tkoré sa mi pripletú do cesty. Už som len musela nájsť správny smer svojich myšlienok.

Len tak som kráčala lesom a mojím cieľom sa staly prevysy. Prekročila som konár padnutý na zemi a s úsmevom na tvári som si vykračovala ďalej. Milujem tento les. Všetko je tu také krásne, plné života. Aj teraz ma sprevádzal spev malých sýkoriek preletujúcich z konára an konár. Vedela som, že nebezpečenstvo z lesa odišlo. Už som sa viac nemala čoho báť. Ale viem, že na ten zvuk nikdy nezabudnem. Stále mi bude vŕtať v hlave, čo ho tak mohlo spôsobiť. Dúfam, že to ostane len v mojej spomienke, na ktorú raz zabudnem, a nikdy viac sa to nezopakuje. 

Po hodnej chvíli chôdze som sa dostala k previsom a vtedy ma bodla v hlave myšlinka na ten strašný zvuk. Spomienky sa náhle začali tlačiť von. Bolo to akoby sa mi v hlave nadúval nejaký čierny vak a hrozil vypľuť jedovaté

(sny)

predstavy z podvedomia do mentálneho zorného poľa, riadeného mojím racionálnym bdelým mozgom. Snažila som sa ich potlačiť a uspela som, ale predtým so ešte začula nejaký hlas - akoby niekto zaživa pochovaný krčal z hliny. Pozrela som na svoje ruky. Mala som na nich husiu kožu. Nie malé pupenky, ale obrovské zdureniny ako vajíčka nejakého hmyzu. Pozerala som na ne, akoby to bol nejaký múzejný exponát. Husia koža pomaly mizla.

A v tom to opadlo. Ten strach. No už tu nie je. Zahnala som ho preč.

Prišla som na jedno nádherné miesto, kde cez strmú skalnú stenu padal vodopád, ktorý sa potom ako živý, divoký potok ponáhľal do nížin. V jeho strede boo miesto, kde sklaný ostrovček lákal k posedeniu a ja osm sa rozhodla, že si tam odpočiniem. Bolo krásne sedieť na sklae uprostred šumenia vody a dívať sa hore na vodopád, ktorý padal priamo predo mňa a kropil ma jemnou spŕškou dúhových kvapiek. 

Po chvíli strávenom na tomto úžasnom mieste som zišla znova dole, kde som sa postavila pod vodopád a nechala kvapôčky vody pohrať sa s mojím nahým telom. Zaklonila som hlavu v návale vzrušenia, ktoré som nedokázala odolať. Keď sa kvapôčky pohrávali na mojom tele a stekali mi po krivkách tela... Ostala som úplne bezbranná.

Vzdychla som. Cítila som ako to prichádza. Tá nezadržateľná extáza. Plne som sa poddala a nechala to nezadržateľné vzrušenie prejsť celým mojím telom.