Yetinovo

Občas sa tak zamýšľam nad tým, že more je matkou celého života na tejto planéte a dnes však ľuďom slúži ako odpadová jama pre všetko mŕtve. Asi by sme mali prehodnotiť svoje postoje. Zmeňme ich, pretože sú falošné! To najnepodstatnejšie je pre nás tým najdôležitejším. Prebuďme v sebe túžbu po tom, čo nemôžme vidieť. Máme ju všetci v sebe. Nebojme sa ju nájsť. Túžba po neuchopiteľnom, nepomenovateľnom, neviditeľnom je v nás všetkých, prečo ju nezažijeme? Ja sa stále snažím priviesť do svojho života ten nehmotný život. Ibaže v nás je toľko prázdnoty, pretože žijeme iba pre viditeľné a hmatateľné. To nikdy nemôže urobiť našu dušu šťastnú. Neprišli sme na túto Zem, aby sme zarobili čo najviac peňazí, nakúpili čo najviac vecí a urobili na druhých dojem. Naše ciele sú úplne iné, ale sme na ne zabudli. Spomeňme si. Nemôžme sa oddeliť od neviditeľných svetov. My sami sme neviditeľné bytosti, ktoré síce nosia hrubohmotné telo - ale to nie je naše skutočné bytie. My nie sme len toto telo. Poznajme, kto v skutočnosti sme a žime podľa toho. Potom prestaňme v bezmyšlienkovitej nenásytnosti pustošiť tvár Zeme. Nemusia to byť všetci ľudia. Na Zemi sú však mnohí, ktorí to môžu dokázať a tí to môžu robiť. Nenásytnosť je v mnohých svetoch. Hmotné svety zvádzajú ku chceniu hmotné vlastniť. To je príčinou všetkého zla a všetkého utrpenia na tejto Zemi. Žiadostivosť je prvotný hriech, nič iného. To ona smerovala našu  silnú vôľu k tomu, že "ja chcem", "chcem to mať" súčasne znamená, že nkto iný to mať nemá - ulovené zver, vzásny kameň, peknú kožu... ženu, zlato, územie... moc, vplyv.. zem.. ríšu. Lúpeže a požiary, otroctvo, mučenie, ohováranie a zrada, vraždy a zabíjanie, vojny a pustošenie, to všetko človek vynašiel, aby utíšil svoju nenásytnosť. Ona však nikdy nebude uspokojená... Človek ju môžu iba premôcť, pozdvihnúť sa nad ňu. Ten, kto pozná, kým v skutočnosti je, odpúta sa od hmotného, a tým postupne i od nenásytnosti. To je cesta. Neviem, koľko ľudí po nej bude chcieť ísť. Môžem iba dúfať, že ich bude mnoho. Zem a jej bytosti nás potrebujú. Táto cesta je veľmi náročná. Kto sa však po nej vytrvale vydá a dôjde až na koniec, oslobodí nie len seba od žiadostivosti, ale aj od všetkých pút hmotného sveta. Iba taký človek sa môže nazývať slobodným. My ostatní sme ovládaní svojimi prianiami a závislosťami a v dôsledku toho sme neslobodní. Vyžaduje to najtvrdšiu prácu na sebe, úplné prekonanie našich ľudských vlastností a uvoľnenie sa od vlastného ega. Keď však urobíme niekoľko prvých krokov, zistíme, kto v skutočnosti sme, budeme pracovať na tom, aby sme sa priblížili k svojmu pravému ja a necháme jeho podstatu stále viac prúdiť do našich myšlienok, pocitov, slov a činov. Každý, kto rpacuje na tom, aby v sebe oživil svetlo svojho ducha, nesmierne tým prospieva nie len sebe, ale tiež spoločenstvu všetkých živých bytostí. Každý, kto sa sám premení, podieľa sa tým súčasne i na premene sveta. Lebo takýmto tempom, akým sa uberá svet dnes, dlho nevydrží. Žiadostivosť nad nami vyhráva a všetko živé zabíjame. No nie sme tu sami. Mali by sme trošku myslieť aj na ostatných, a nie len na seba. A to nemyslím na ostatných ľudí, ale na bytosti prírody. Áno, viem, že to niekomu príde ako najväčšia blbosť akú kedy počul, ale ja tomu verím, verím, že žijú medzi nami neviditeľné bytosti, ktoré potrebujú našu pomoc. A preto sa snažím nájsť ku nim cestu. Zamyslime sa nad tým, prečo rastliny rastú? Alebo stromy? Veď aj my rastieme a vyvýjame sa a žijeme. Tak určite žijú aj oni, stromy a kvety, tráva. Všetko sú to živé bytosti, resp. živé bytosti ich obývajú a napomáhajú im v raste, v živote, vo vývoji. Stačí tak málo. Otvoriť svoje srdce týmto bytostiam. Stačí ak podídeme k stromu, objímeme ho, prihovoríme sa k nemu a uvidíte, že aj vo vás sa niečo zmení. Naplní vás to neopísateľným pocitom. Teda aspoň u mňa to tak bolo. Vedela som, že tam nie som sama, že niekto je pri mne. Je to naozaj nádherný pocit.